Termoska na jedlo alebo aj termo jedlonosič je nádoba, ktorá dokáže uchovať pokrm teplý aj po dobu niekoľkých hodín. Prvá termoska vznikla už v roku 1892, keď ju vynašiel Sir James Dewar, ktorý vtedy pracoval na univerzite v Oxforde. Hoci ten svoj vynález vtedy nepotreboval na jedlo ani na nápoje, ale na svoje chemické pokusy, termoska si čoskoro získala obľubu aj medzi verejnosťou a našla svoje nezastupiteľné miesto v domácnostiach. Ako taká nádoba funguje? A aké možnosti máme dnes k dispozícii?

Zbavte sa vzduchu

Klasická jednostenná nádoba, miska alebo hrniec sú na prenášanie tepelne upraveného jedla nevhodné, pretože jeho teplotu uchovajú len veľmi krátky čas. Tu prichádza na rad termo jedlonosič, ktorý má na rozdiel od bežnej nádoby dvojstenné prevedenie. Z priestoru medzi oboma stenami je pritom odsatý všetok vzduch, aby vzniklo vákuum, ktoré prakticky nevedie teplo.

V bežnom prostredí totiž dochádza k fyzikálnemu javu známemu ako tepelná výmena, ktorá využíva vibrovanie častíc na vyrovnanie teploty medzi predmetom (v našom prípade jedlom) a jeho okolím. A pretože ohriate jedlo býva spravidla teplejšie ako jeho okolie, znamená to jeho nevyhnutné vychladnutie.

Na druhú stranu, vo vákuu sa žiadne častice nenachádzajú, preto vákuum teplo nevedie. K chladnutiu pokrmu tak dochádza oveľa pomalšie, a to ešte skôr vplyvom veka a taktiež prechodu medzi vekom a samotným telom termosky, čo býva prirodzene najslabší článok celého systému.

Vnútorná stena termosky býva leštená, a tak je čiastočne odbúrané aj odovzdávanie tepla žiarením. Pôvodné technológie výroby „dewarky“ ale boli príliš náročné, a tak sa prešlo na iné technológie a materiály. Pôvodnú vnútornú stenu (v Dewarovom prípade mosadznú) tak nahradilo sklo.

Termo jedlonosiče – postupný vývoj

Sklo v termoskách síce bývalo (a doposiaľ občas býva) tvrdené, čo znamená, že riziko porezania bolo veľmi nízke – na druhú stranu termosky obsahujúce sklo sú veľmi náchylné na mechanické poškodenie. Stačil menší pád a sklo v termoske sa rozbilo. Ono dosť dobre stačilo, keď „len“ prasklo. A zrazu sme sa nemohli baviť o termoske, pretože prasknuté sklo znamená jediné – koniec vákua.

Dnes sa tak radšej vraciame k starej dobrej konštrukcii termosky, avšak namiesto Dewarovej mosadze tu máme o niečo vhodnejší, modernejší materiál – nerezovú oceľ. Tá odbúrala problémy s popraskaným sklom a súčasne zlepšila izoláciu.

Konštrukcia termosiek na jedlo

Jednotlivé termosky sú svojim vzhľadom navzájom veľmi podobné. Čo sa týka dizajnu, experimentujú výrobcovia s matnými alebo naopak lesklými povrchmi a rôznymi farbami, ale inak sa jedná v drvivej väčšine prípadov o nádobu valcovitého tvaru s vekom. V prípade termosiek na jedlo ide skôr o valce „prisadené“, tj v porovnaní s termoskami na nápoje nižšie a s väčším priemerom. To preto, aby sa nám z nich jedlo lepšie vyberalo a nezostávali v nich zvyšky.

Nerezová oceľ je pre termosky ideálnym materiálom, a to hlavne vďaka svojej pevnosti a tvárnosti. Navyše sa skvele leští, takže vnútorná strana potom lepšie odráža žiarenie.

Na hornej strane termosiek je väčšinou umiestnené skrutkovacie veko, pod ktorým sa nachádza priestor na uloženie jedla. Ako už bolo povedané, bývajú termosky rôznych výrobcov opatrované rôznymi povrchovými úpravami. Môžu byť brúsené alebo potiahnuté slabým povlakom gumy či plastu. Takýto povrch potom uľahčuje manipuláciu.

Ak pri výbere termosky na jedlo hľadáte kvalitu, máme dobrú správu – za naozaj kvalitnú termosku si oproti tej menej kvalitnej príliš doplácať nemusíte. Ostatne vidieť je to aj na našom sortimente, kde za jednotlivé modely termosiek hovoria už mená ich výrobcov, medzi ktorými sú aj takí velikáni ako Esbit^® alebo Stanley^®.