Prví ľudia zapaľovali oheň pomocou dvoch drievok, alebo drievka a kusu dreva. Treli je tak dlho, kým nedostal povrch dostatočne vysokú teplotu. Nasledovne na to miesto priložili zapaľovač a pomocou fúkania rozžhnuli oheň. Pokrokom bol vynález kresadla z dvoch kameňov. Až potom prišli na rad zápalky. Možno by sme sa divili, ako sú zápalky staré. Kniha z roku 950 nášho letopočtu, vypovedajúca o čínskej dynastii, hovorí o pomôckach pre zapaľovanie vonkajších lámp. Mal ním byť kúsok dreva na jednom konci opatrený sírou. Tento koniec sa vložil do ohňa a následne sa samovoľne vznietil. Vďaka nemu sa mohlo šíriť svetlo medzi lampami veľmi ľahko. To boli začiatky prvej zápalky. Ako to funguje dnes a čo máme k dispozícii?

Od minulosti do súčasnosti

Nasledujúcich takmer tisíc rokov sa najlepšie mozgy sveta snažili modernizovať zápalku, aby vzplanula aj bez prítomnosti iného ohňa. To sa podarilo roka1848 frankfurtskému profesorovi chémie Rudolfu Boettgerovi. Avšak nebol o vynález v Nemecku záujem, preto ho predal do Švédska. Vtedajšia sirka sa tvarom od tej dnešnej nelíšila. Bol to dlhý kúsok dreva so zápalnou zmesou na konci. Touto zmesou však bol väčšinou biely fosfor alebo sulfid fosforu. Zápalkou tak išlo škrtnúť o čokoľvek tvrdého a drsného, čo bola vcelku výhoda - až na samotný biely fosfor. Jeho toxicita a časté otrávenie pracovníkov vo fabrikách viedlo k zakázaniu tejto výroby. Dnešná zápalná zmes na zápalkách obsahuje chlorečnan draselný, sulfid antimonitý síru, farbivo a mleté sklo. Mleté sklo? Áno, to dodáva potrebnú drsnosť povrchu. K zapálení potrebujeme protikus, ktorým je škrkátko na boku škatuľky od zápaliek. Toto škrkátko sa skladá z červeného fosforu, spojiva a mletého skla. V praxi to potom funguje tak, že silne škrtneme o škrkátko, na styčnom bode vznikne teplota od 200 do 1000 stupňov celzia, čo bohato stačí na vznietenie zmesi na šírke. Samotné drievko je napustené parafínom, ktorý uľahčuje horenie. Ideálny pomocník, že? Ale čo keď zápalky zvlhnú?

Vlhkosť vyriešená

Najväčším nepriateľom zápaliek je vlhko. Samotnému drievku to moc nevadí,aAle keď zvlhne škrkátko alebo koniec zápalky, je problém na svete. Asi preto nie sú zápalky moc používané pre prežitie v prírode. Ibaže by sme ich mali schované v nepremokavom puzdre, ale ani na to sa nedá spoliehať. Našťastie sú k dispozícii zápalky, ktorými môžeme škrtnúť o všetko, čo je drsné. Napríklad stenu, kameň a tak ďalej. Je to taký malý návrat k pôvodným šírkam, avšak bez nebezpečného fosforu. Tým sa odbúrava prítomnosť škrtadla a my môžeme bez problémov fungovať. Kým nám však nezvlhne aj samotná sirka alebo nebude veľký vietor. Takéto podmienky naozaj nie sú pre zápalky stavané, aspoň nie pre tie obyčajné.

Vietor a voda? Žiadny problém...

Pre takéto situácie boli vynájdené outdoorové zápalky. Oproti malej hlavičke majú horľavý povlak po ¾ svojej dĺžky. Po škrtnutiu teda začne horieť silným plameňom, ktorý nezastaví ani vietor. Na účely prežitia sú tieto zápalky skvelé. Vyberajme tak, aby sme využili ich potenciál. Doma ku krbu stačí obyčajné zápalky, von do prírody iste oceníme tie vetru-vzdorné. Tak ako tak sa jedná o veľmi bezpečný a užitočný prvok. Bez škrtnutia nedôjde k zápalu, čo poskytuje bezpečie aj pri páde alebo vo väčších teplotách.