Jedna z najdôležitejších zručností, ktorú každý z nás zdedil po svojich predkoch skrze DNA (a o ktorú dnes vďaka všelijakým GPS gadgetům zase pomaly prichádzame) je schopnosť správne sa dostať z miesta A do bodu B. Predtým to pre nás bola otázka prežitia, avšak aj dnes vďaka dobrej navigácii dokážu potrebné sťahovavé vtáky zdanlivo neuveriteľné veci. A ako si udržať túto zručnosť? Trénovať!
Či už idete zliesť Eiger alebo sa chystáte s rodinou na nejaký miestny kopec, zvyknite si pri sebe vždy nosiť kompas a mapu okolia. Jednak môžete hore hádať, čo ktoré oddelenie znamená na mape a za druhé, budete mať stále pri sebe osvedčený typ navigácie, ktorý na rozdiel od GPS nikdy nezlyhá (Pozor, s kompasom a buzolou samozrejme zaobchádzajte jemne, prosíme, žiadne zatĺkanie stanových kolíkov!).
Navigácia v noci patrí k pomerne jednoduchým, ak je aspoň trochu vidieť Mesiac v náznaku hmly - stačí si pamätať / spočítať / nahliadnuť do efemeríd (Vedecké efemeridy dnes zahŕňajú aj počítačové programy, ktoré vypočítajú polohy nebeských telies (vrátane asteroidov a umelých družíc) v ľubovoľnom mieste a čase) pre tento deň a razom viete, na akom stupni mesiac vychádza + zapadá, aj čo je to za čas. To samozrejme predpokladá znalosť mesačných tabuliek (kde a kedy je v akom dňu / hodine Mesiac), prípadne slušné znalosti matematiky a geometrie, aby ste si do dokázali spočítať z hlavy.
Pomerne ľahko sa dá navigovať aj podľa tzv. cirkumpolárnych súhvezdích, teda takých, ktoré nikdy nezapadajú a stále sú u nás vidieť. Áno, aj trojročná dieťa vie ukázať na oblohe Veľký (a po akoby predĺžení jeho bočnej strany párkrát) aj Malý voz (Medvedica) v ktorom je Polárka ukazujúci sever. Občas sa však môže stať, že uvidíte časť hviezd iných kvôli zatiahnutej oblohe, korune stromov apod. Rozhodne teda nespoliehajte len na Polárku, ale zbežne znajte aj súhvezdia ďalšie.
Jedna z vecí, ktoré máme v našich končinách priehrštím (nanešťastie pre astronómov a našťastie pre stratených) je tzv. svetelné znečistenie. Je dnes nasvietený kdejaký hrad, zámok, kostol, reklamy, v turistických oblastiach sú na kopcoch červené svetlá pre lietadlá na anténach kvôli hmle, kdejaká diskotéka má laserovú show, ... To všetko žiar kilometre, ba desiatky kilometrov - a tým viac v noci , ak teda máte možnosť, skúste zapátrať po nejakom tom svetle.
Používať k navigáciu Slnka je asi ten najjednoduchší spôsob - ráno vychádza na východe a zapadá na západe. A keďže sme na severnej pologuli, cestuje po oblohe zdanlivo na juh od nás. Ak si za slnečného dňa (stačí akýkoľvek tieň) hodinku, dve počkáte, tak sa dá určiť smer aj z toho, ako sa pohne tieň (vhodné poznačiť drievkom).
Používať k základnej navigácii veci ako je tvar mraveniska (najširšie zo strany Slnka), letokruhy, konáre stromov, lišajníky a podobné veci, ide, ale nie je to moc presná metóda, dá sa ale konštatovať, že sa zvyčajne takto tvorovia správajú / stromy rastú, takže zhruba určiť smer sa tak isto dá za tej situácie, že práve nemáte ani kompas a ani buzolu.
Satelitné antény na chatách potom smerujú na juh na rovník všetky.
Navigácia typu GPS a chytré mobily síce majú svoje čaro, ale nespoliehajte na ne na 100% a radšej občas popadnite kompas a mapu, je to aj oveľa väčšia zábava, keď cestu nájdete sami! Vždy používať k navigácii len GPS je ako variť stále instantné jedlo...
Naša malá pekná zemička uprostred Európy je dnes natoľko civilizovaná, že dnes nie je možné ísť nejakým náhodným smerom 5-10 km a nenaraziť na nejakú známku civilizácie: kaplnku, cestičku, turistickú značku, cestu či poľnú cestu, alebo potôčik, čo vás dovedie k stretnútiu, ten do dediny a k rieke a tá zase do mesta.
Keď už má človek pocit, že sa stratil, tak je otázka, či ísť skôr dopredu, alebo sa vrátiť a skúsiť nájsť cestu späť, pretože cesta z druhej strany samozrejme vyzerá inak, keď jej idete jedným smerom a potom druhým. Nehovoriac o strachu zo stratení a tme, hmle a podobných veciach. Za týchto situácií často býva najlepšie uspokojiť sa nejakým zdrojom vody (skúste sa započúvať niekde na horách - potôčiky, potoky a riečky väčšinou delí pár sto metrov až kilometrov) a zvážiť svoje šance (blíži sa tma? Spadnu niekam?) a prípadne skúsiť improvizovane prenocovať u ohňa (nosiť vo vrecku stále zápalky alebo zapaľovač nie je nič strašného). Je lepšie tráviť noc takto na jednom mieste a pokúsiť sa tu zhotoviť základné prístrešie z pár konárov a ideálne aj s ohňom, než skončiť uprostred daždivej noci v prázdnej mini-priehrade budovanej rybármi pre pstruhy, v ktorej si navyše k dovŕšeniu toho všetkého ešte polámať nohy... Všeobecne platí, že terénom, ktorý sa dá tak tak prejsť cez deň nikdy nechoďte v noci a bezo svetla!
Aj autor tohto článku to sám zažil - a aj on (bez mapy!) prepadol známemu psychologickému fenoménu stratených "za touto zákrutou to predsa ale iste už musí byť!" Našťastie pre neho sa ale stačilo vrátiť po rovnakej ceste 5-6 km a zistiť, v čom bola tá chyba (do lesa viedla paradoxne krajší cesta ako do civilizácie, takže po nej automaticky zabočil premýšľajúc o iných veciach).