Bol jún a blížili sa prázdniny. Chystal som sa na woodcraftový tábor. A napadlo ma, že by bolo bezva naučiť deti zakladať oheň kresadlom. Objednal som teda kresadlá a najprv to skúsil sám. Iskry lietali bezchybne. Skúsil som preto niekoľko materiálov ako podpaľovač. Najjednoduchšie pod iskrami vzplanula papierová vreckovka. Bol presne to, čo som potreboval - materiál, s ktorým by dokázali oheň pohodlne rozrobiť aj deti na tábore. Teraz som bol zvedavý, ako si poradí s kresadlom. Oproti drahším výrobkom bolo u tohto typu potreba vyvinúť silnejší tlak, aby dalo potrebnú iskru. Bola otázka, či to zvládnu aj menšie deti.

Kresadlo, ktoré som použil, bolo celkom obyčajné. Fungovalo ale tak, ako malo.
Bál som sa ale zbytočne. Deti vzali kresanie jednak ako výzvu - správny zálesák si predsa musí vedieť urobiť oheň - a jednak ako zábavu. Urobiť poriadnu iskru je stopercentne bezchybná vec. A tak sedeli a kresali ako o život. Keď dostali kresadlo do ruky tak, že už vedeli, ako získať poriadnu iskru, prišiel na rad oheň. Bol som ako na tŕní a decká jakbysmet. Všetci sa snažili, iskry lietali a po chvíľke sa začali ozývať prvé hlasy: "Horí!" Biele vreckovky postupne plápolali a keby sme chceli, mohli sme si založiť veľa ohníčkov.

Deti kresanie baví. Aj tie menšie nakoniec zvládnu vykresať dostatočnú iskru. A keď sa im povedie zapáliť oheň, majú zážitok na dlhú dobu.

